DODATOK K PRACOVNÉMU ZOŠITU NÁBOŽENSTVA PRE 7. ROČNÍK

1.1 Prečo dodržiavať Desatoro
Desatoro Božích prikázaní

1. Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal.
2. Nevezmeš Božie meno nadarmo.
3. Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.
4. Cti svojho otca a svoju matku.
5. Nezabiješ.
6. Nezosmilníš.
7. Nepokradneš.
8. Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.
9. Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho.
10. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.

1.2 Múdrosť overená mnohými generáciami
Desatoro Obsahuje ustanovenia zmluvy uzavretej medzi Bohom a jeho ľudom. Vyjadruje základné povinnosti človeka voči Bohu a blížnemu. Sú nemeniteľné a zaväzujú vždy a všade . Boh nám ich vložil do nášho svedomia. Desatoro tvorí organický a nedeliteľný celok, pretože každé prikázanie odkazuje na ďalšie prikázanie a na celé Desatoro. Nemožno si ľubovoľne vyberať iba niektoré. Ten, kto sa previní proti jednému prikázaniu, porušuje celý Zákon. (Jak 2,10) (Youcat 380; KKC 2069, 2079) Desatoro zahŕňa celý ľudský život. My, ľudia sme odkázaní na Boha ( 1 – 3. prikázanie), aj na svojich blížnych (4. – 10. prikázanie). Sme náboženskými aj spoločenskými bytosťami. (Youcat 380) Chammurapiho zákonník- vytvoril Chammurapi, ktorý bol kráľom v Babylone v r. 1792 – 1750 pred Kristom. Tento zákonník bol umiestnený na verejnom mieste v meste Sipparu. Obsahuje 282 článkov, ktoré sa týkajú rodiny, majetku, právnych otázok, zločinov, pôžičiek, miezd, cien, postavením spoločenských vrstiev – aj otrokov.

Ukážka z Chammurapiho zákonníka 6. Keď niekto ukradol majetok boží alebo paláca, bude potrestaný smrťou, rovnako i človek, ktorý od neho ukradnutú vec príjme. 195. Keď dieťa udrelo svojho otca, odtnú mu ruku. 282. Keď otrok povedal pánovi: „Nie si mojím pánom“, jeho pán ho usvedči, že je jeho otrokom a utne mu ucho.

1.3 Práva človeka
V minulosti v niektorých prípadoch rasistické názory viedli ku genocíde, vyhladzovaniu „menejcennej“ rasy „nadradenou“. Fašisti chceli vyhladiť Židov, Slovanov, Rómov na základe vízie árijskej rasy. Ostatné rasy boli podradené, na základe toho mali byť využívané na ťažkú prácu a postupne fyzicky zlikvidované – vyvraždené. Slovania boli pre nich „menejcenné východné národy“. Terčom likvidácie sa stali taktiež homosexuáli, Svedkovia Jehovovi, ľudia s telesným či duševným postihnutím a politickí odporcovia nacizmu z radov komunistov, anarchistov a demokratov.
Aby sa neopakovali zverstvá fašizmu, 10. 12. 1948 bola prijatá a vyhlásená Všeobecná deklarácia ľudských práv.

Všeobecná deklarácia ľudských práv – zjednodušená verzia
Článok 1. Každý človek je slobodný a rovný v dôstojnosti a v právach. Všetci sú obdarení rozumom a svedomím a mali by sa k sebe správať v duchu bratstva.
Článok 2. Všetci ľudia sú si rovní, nehľadiac na ich pôvod, farbu kože, pohlavie, náboženstvo, politické presvedčenie alebo jazyk, ktorým hovoria.
Článok 3. Každý má právo na život, slobodu a osobnú bezpečnosť.
Článok 4. Nik nemá právo zaobchádzať s tebou ako s otrokom, a ani ty nemáš právo urobiť z iného človeka otroka.
Článok 5. Nikto nemá právo ubližovať inému človeku a nemá právo mučiť ho.
Článok 6. Každý má právo na rovnosť pred zákonom.
Článok 7. Zákony sú rovnaké pre všetkých, musia sa aplikovať rovnako.
Článok 8. Každý má právo na právnu ochranu v prípade, ak jeho práva neboli rešpektované.
Článok 9. Nikto nesmie byť svojvoľne zatknutý, držaný vo väzbe alebo vyhostený z krajiny.
Článok 10. Každý má právo na spravodlivý a verejný súd.
Článok 11. Každý človek sa musí považovať za nevinného, kým mu nebude preukázaná vina.
Článok 12. Nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť. Každý má právo na zákonnú ochranu proti takýmto zásahom alebo útokom.
Článok 13. Každý má právo cestovať podľa svojho želania.
Článok 14. Každý človek má právo odísť do inej krajiny a požiadať tam o ochranu, ak je prenasledovaný alebo ak mu hrozí prenasledovanie.
Článok 15. Každý má právo na štátnu príslušnosť. Nikto nesmie byť svojvoľne pozbavený svojej štátnej príslušnosti ani práva svoju štátnu príslušnosť zmeniť.
Článok 16. Každý má právo oženiť sa/vydať sa a založiť si rodinu. Rodina je prirodzenou a základnou jednotkou spoločnosti a má nárok na ochranu zo strany spoločnosti a štátu.
Článok 17. Každý má právo vlastniť majetok. Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku.
Článok 18. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva: toto právo obsahuje aj voľnosť zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako i slobodu prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru vo výučbe, praktickom živote, pri bohoslužbách a o obradoch.
Článok 19. Každý má právo povedať, čo si myslí, a má právo poskytovať a získavať informácie.
Článok 20. Každý má právo na slobodu pokojného zhromažďovania a združovania. Nikto nesmie byť nútený alebo bol členom nejakého združenia.
Článok 21. Každý má právo podieľať sa na vláde svojej krajiny: buď priamo, alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov v nefalšovaných voľbách.
Článok 22. Každý človek má právo na sociálne zabezpečenie a na realizáciu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, nevyhnutných pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti.
Článok 23. Každý má právo na prácu a na rovnaký plat za rovnakú prácu. Každý má právo na ochranu svojich záujmov zakladať s inými odborové organizácie.
Článok 24. Každý má právo na odpočinok.
Článok 25. Každý má právo na dôstojnú životnú úroveň, ako aj právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, chorobe, vdovstve a starobe. Materstvo a detstvo majú nárok na osobitnú starostlivosť a pomoc.
Článok 26. Každý má právo na vzdelanie. Vzdelanie musí byť bezplatné aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie je povinné.
Článok 27. Každý má právo slobodne sa zúčastňovať na kultúrnom živote spoločnosti.
Článok 28. Každý má právo na taký spoločenský poriadok, v ktorom môžu byť práva a slobody, zakotvené v deklarácii, plne realizované.
Článok 29. Každý má povinnosti voči spoločnosti: jedine v nej môže slobodne a plne rozvinúť svoju osobnosť. Pri výkone svojich práv a využívaní svojich slobôd môže byť každý podrobený iba takým obmedzeniam, ktoré sú stanovené zákonom a slúžia v výhrade na zabezpečenie náležitého uznávania a zachovávania práv a slobôd iných. Výkon týchto práv a slobôd nesmie byť v žiadnom prípade v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov.
Článok 30. V tejto deklarácii sa nič nesie vykladať tak, aby oprávňovalo ktorýkoľvek štát, skupinu alebo osobu vyvíjať akúkoľvek aktivitu alebo sa dopustiť činu, ktorý by smeroval k potlačeniu niektorého z práv alebo slobôd v tejto deklarácii vyhlásených.

1.4 Norimberský proces
Norimberský proces bol medzinárodný súdny tribunál, ustanovený na Postupimskej konferencii v roku 1945 o odsúdení vojnových zločincov (medzi USA, ZSSR, Spojeným kráľovstvom a Francúzskom), na potrestanie vojnových zločinov, ktoré boli spáchané počas druhej svetovej vojny. Fašizmus (idea nadradenej rasy), nacizmus (idea nadradeného národa spojená s totalitným vládnutím) boli morálne odsúdené a zakázané, ich prejavy sú stíhané dodnes. Tento súdny proces potvrdil, že človek nesmie dodržiavať zákony, ktoré porušujú základné ľudské práva.

Ocenenie Spravodlivý medzi národmi
Ceny „Spravodlivý medzi národmi“ udeľuje pri príležitosti Medzinárodného pamätného dňa holokaustu oceneným štát Izrael a múzeum Jad Vašem v Jeruzaleme. Titul „Spravodlivý medzi národmi“ sa udeľuje od roku 1963 ľuďom, ktorí boli ochotní riskovať svoje životy pre záchranu Židov. Doteraz bolo ocenených viac než 22 tisíc odvážnych záchrancov z viac ako 44 krajín. Do roku 2010 tento titul získalo 474 Slovákov a pribudli ešte ďalší. Slovensko tak v prepočte na jedného obyvateľa patrí medzi krajiny s najvyšším počtom ocenených. Ocenení získavajú pamätnú medailu a list Jad Vašem, sú zapísaní do zoznamu tejto inštitúcie a ich meno je vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v Jad Vašem.

1.5 Vznik a prenasledovanie Cirkvi
Cirkev založil Ježiš Kristus. Žil na zemi vyše tridsať rokov. Ako tridsaťročný začal učiť, vyvolil si apoštolov. Po zoslaní (zostúpení) Svätého Ducha apoštoli odišli do celého sveta a ohlasovali radostnú zvesť. Hovorili o Ježišovi, o jeho učení a živote. Eucharistiu nazývali „lámaním chleba“ a prijímali aj Kristovu krv. V kázňach vyzývali k pokániu a tých, ktorí prijali vieru v Krista, pokrstili a prijali do zhromaždenia. Keď sa počet veriacich rozrástol, zvolili si diakonov a presbyterov, ktorí apoštolom pomáhali.
Židovská vrchnosť sa obrátila proti kresťanom. Prvým mučeníkom za Krista bol Štefan. Po jeho ukameňovaní sa začalo prenasledovanie kresťanov v Jeruzaleme. Rimania v roku 70 obsadili Jeruzalem a zničili chrám. Najzávažnejšou príčinou prenasledovania kresťanov bolo, že kresťania neboli ochotní obetovať vonnú obetu pred sochami cisárov.
Prvý veľký útok proti kresťanom začal cisár Nero v Ríme v roku 64. K najhorším prenasledovaniam kresťanov došlo za panovania Décia a Diocletiana (Diokleciána). Mysleli si, že rozpad ríše možno zastaviť zlikvidovaním kresťanov. Diokleciánov nástupca Galérius uznal, že toto všetko nezlomilo silu kresťanov a z hľadiska zachovania jednoty ríše nemalo žiadny význam. Preto v roku 311 vydal opatrenie, ktorým ukončuje ďalšie prenasledovanie kresťanov. Ukončením prenasledovania sa zo zakázaného kresťanského náboženstva stalo tolerované náboženstvo.
Mučeníkov a kresťanských zosnulých v Ríme pochovávali v katakombách. Boli to podzemné pohrebiská, chodby vytesané do mäkkej skaly v niekoľkých poschodiach, do stien ktorých sa vytesali komory a do nich pochovávali zosnulých. Steny katakomb zdobili maľby. Najčastejšie to boli kvety, strapce hrozna, ryby alebo pastieri.
Cisár Konštantín vydal v roku 313 Milánsky edikt, v ktorom zabezpečuje kresťanom náboženskú slobodu. Skonfiškované cirkevné majetky vrátili, kňazstvo bolo oslobodené od daní. V roku 321 vyhlásili prvý deň týždňa (nedeľu) za deň pracovného pokoja, za sviatok na počesť Kristovho vzkriesenia.

Sv. štyridsať mučeníkov
V roku 320 v meste Sebastea, v Ponte, táboril vojenský pluk, povestný svojou udatnosťou. V pluku bolo 40 verných kresťanov, ktorí na cisárov rozkaz odmietli obetovať modlám. Keď nepomohli ani lichôtky, ani hrozby, dal vojakov zbičovať a vrhnúť do žalára. Oni sa vo väzení povzbudzovali a pripravovali k poslednému boju. Bola krutá zima. Tá priviedla vladára na myšlienku vyzliecť kresťanov donaha a postaviť ich na ľad. Okolo dvora dali vyhriať kúpeľné siene, plné jedla a vína, aby boli pokúšaní k úteku. Za spevu poloobnažených žien zasadli hodovníci k rozmarnému hodovaniu. Mráz spaľoval telá odsúdencov, koža primŕzala k ľadu. Oni si zohavenými rukami zakrývali oči a uši, pričom volali: „Ježiš, Ježiš!“ Jeden z vojakov zrazu uvidel otvorené nebo a zostupujúcich anjelov, ktorí niesli trblietajúce koruny, no napočítal ich 39. Divil sa, lebo mučeníkov bolo 40. Vtom spozoroval, ako jeden z odsúdených odišiel ku kúpeľom a prosil, aby ho pustili dovnútra. No akonáhle vstúpil do teplej vody, puklo mu srdce. Keď to pohanský vojak uvidel, bol osvietený bleskom viery. Rýchlo zo seba postrhával šaty odložil zbroj a nahý s vyznaním viery na perách vystúpil na ľad medzi mučeníkov. Na druhý deň kázal vladár mučeníkom polámať kosti a hodiť ich telá do ohňa a potom boli hodené do vody. Po troch dňoch ich z vody vytiahol sebastejský biskup a uložil na čestné miesto.
Mučeník (gr. martyr- svedok, svedčiaci o udalosti) je osoba, ktorá bola umučená alebo zomrela za svoju vieru v Krista, a tak vydala svedectvo viery preliatím vlastnej krvi.

1.6 Komunizmus a väzni svedomia
V našej krajine dnes žijeme v demokratickej spoločností, ale nebolo to tak vždy. Vo februári 1948 došlo ku komunistickému prevratu, po ktorom sa Československo stalo socialistickým štátnym útvarom až do roku 1989. Hneď po februári 1948 sa začala tzv. očista verejného života. Odstraňovali sa z neho nielen príslušníci nekomunistických strán, ale aj tí občania, ktorí boli novému režimu nepohodlní. Tragickou súčasťou komunistického systému bolo kruté prenasledovanie skutočných či iba vymyslených odporcov režimu, tzv. triednych nepriateľov. V mene toho začalo masové zatýkanie, väznenie a iné prenasledovanie občanov. Nepohodlné osoby posielali do táborov nútených prác. Uskutočnili sa stovky vopred naplánovaných súdnych procesov. Obžalovaní sa po krutom fyzickom i psychickom mučení priznávali k najťažším zločinom (vlastizrada, špionáž, sabotáže atď.), ktoré však nikdy nespáchali. Komunisti mali dva ciele, pokiaľ ide o Cirkev: Zničiť ju a zlikvidovať aj náboženstvo. Cirkev bolo treba odrezať od spoločnosti, bol jej vzatý majetok. V roku 1949 chceli vytvoriť národnú Cirkev. Katolícka Cirkev mala prestať komunikovať s pápežom a poslúchať ho. Ale tento pokus sa nepodaril. Preto musel vzniknúť Úrad pre veci cirkevné. Štyridsať rokov existovala štátna inštitúcia, ktorá sa snažila riadiť Cirkev, vypracovávala posudky na kňazov, prideľovala peniaze, rozhodovala o prijatí bohoslovcov spolu s Ústredným výborom komunistickej strany, kde sa o týchto veciach v zásade rozhodovalo.
Komunistickej strane pomáhala štátna bezpečnosť, ktorá odpočúvala miestnosti a telefóny, fingovala situácie, odchytávala poštu, organizovala riadenú zavádzajúcu korešpondenciu. Štátna bezpečnosť sa za štyridsať rokov snažila infikovať všetky cirkevné inštitúcie, dostať sa do blízkosti biskupov, monitorovať kázne kňazov, riadiť ich premiestňovanie.

Väzni svedomia
Sú muži, ženy a deti uväznení za svoje presvedčenie, farbu pleti, pohlavie, etnický pôvod, jazyk alebo náboženstvo, ktorí nepoužili násilie, ani k nemu nevyzývali. Na celom svete sú vo väzeniach tisíce ľudí nie preto, že sú zločinci, ale pre svoje presvedčenie. Často ich uväznia bez súdneho procesu alebo po tajnom procese, na ktorom sa nemohli zúčastniť.

1.7 Prenasledo­vanie Cirkvi v čase komunistického režimu v Československu
V prvých rokoch vládnutia komunistov v ČSR bol vzťah štátu a Cirkvi založený na vzájomnom rešpekte, neskôr sa konflikty prehlbovali. Cieľom ateistického režimu bolo úplne likvidovať Cirkev, cirkvi i náboženstvo, a to spolu s likvidáciou občianskej slobody a základných ľudských práv. Vytvorila sa zámienka, že gréckokatolíci sa musia „vrátiť do lona pravoslávnej cirkvi“. V 50. rokoch vláda uskutočnila niekoľko akcií.

Akcia P
28. 4. 1950 sa zo strany politických síl v Prešove v sále Čierneho orla uskutočnil tzv. „Veľký sobor“. Cieľom tejto akcie bolo odtrhnúť cirkev od Vatikánu, likvidácia gréckokatolíckej cirkvi a jej prechod do cirkvi „pravoslávnej“.

Akcia K
Likvidovali sa všetky mužské kláštory, rády a rehole a sústredili ich do 9 kláštorov. Rehoľníci boli vysťahovaní väčšinou do Čiech (kde pracovali v ťažkých podmienkach v lesoch, na stavbách, baniach), povolaní na vojenskú službu k oddielom PTP (pomocný technický prápor) alebo boli sústredení do kláštorov vo Svätom Beňadiku, Šaštíne, Jasove, Podolínci.

Akcia R
Zrušenie ženských rádov. Prebehla od 29. do 31. 8. 1950. Sestry mali zakázané vyučovať v školách. Mali sa vysťahovať do sústreďovacích kláštorov a do odľahlých miest. V Čechách sestry čakalo spustošené pohraničie a ťažká práca.

Akcia B
Odstraňovanie politicky nepohodlných ľudí – bývalí predstavitelia ľudovodemokra­tického režimu, bývalého Slovenského štátu a verejných služieb, bývalí vlastníci veľkostatkov, kulaci, Nemci, Maďari a inteligencia. Ich majetky boli skonfiškované. Gréckokatolíkom boli zhabané chrámy, fary, majetok, kňazský seminár. Biskup Gojdič a Hopko boli zatknutí. Biskupi, kňazi, rehoľníci i veriaci boli nútení podpísať prestup do pravoslávnej cirkvi, a to pod nátlakom. Tí, čo nepodpísali, trpeli – boli väznení, mučení, posielaní do vyhnanstva, zbavení občianskych práv, prenasledovaní…
Do „babylonského zajatia“ putovali celé, ba i mnohodetné kňazské rodiny. V Čechách pracovali v továrňach, baniach, na družstvách. Duchovnú zrelosť a pevnú vieru preukázali nielen gréckokatolícki biskupi a kňazi, ale aj manželky kňazov, rehoľníci a veriaci.
Súdny proces bol s tromi slovenskými biskupmi: Jánom Vojtaššákom, rímskokatolíckym biskupom v Spišskom Podhradí, ThDr. Michalom Buzalkom, svätiacim biskupom trnavskej administratúry a Pavlom Petrom Gojdičom OSBM, eparchiálnym gréckokatolíckym biskupom prešovským.
Gréckokatolícka cirkev nebola zlikvidovaná, naopak, ona žije a vzmáha sa.

1.8 Kolonializmus
Predstavuje ideu rasovej diskriminácie. V kolóniách ľudia inej farby pleti ako bielej nemali právo na vzdelanie, právo voliť, právo na lekársku starostlivosť, spravodlivý súd, na ochranu svojej osoby v spoločnosti… Pôvodné obyvateľstvo v kolóniách bolo zotročené kolonialistami, ktorí si podmaňovali územia spolu s obyvateľstvom. Kolonisti násilne osídľovali územia, na ktorých žili domorodci, zaberali ich pôdu, čím ich pripravili o zdroj potravy. Nútili ich pracovať a robili z nich „otrokov“ bez akýchkoľvek ľudských práv. Týranie a vraždenie bolo častým javom koloniálnej politiky. Domorodci sa museli prispôsobovať novému spôsobu života, ktorý im vnucovali kolonisti – spôsob obliekania, správania, používanie cudzích jazykov, či prijatie nového náboženstva. Našli sa aj ľudia, ktorí domorodcom pomáhali, boli to predovšetkým misionári, ktorí učili domorodcov písať a čítať, liečili chorých a šírili nové náboženstvá (hlavne kresťanstvo).
Kolónie začali vo veľkej miere vznikať v 15. storočí, keď moreplavci objavovali nepoznané krajiny, vznikali obsadzovaním území a podmanením si pôvodného obyvateľstva. Pôvodné obyvateľstvo v kolóniách bolo zotročené, pretože neboli vzdelaní, považovali ich za menejcenných: boli majetkom belochov, majiteľ rozhodoval o ich živote. Mnohé krajiny mali kolónie až do druhej polovice 20. storočia. Najviac štátov získalo slobodu v roku 1960, ktorý je nazývaný aj rokom Afriky.

Mahátmá Gándhi
Narodil sa v roku 1869 v Gujarate v Indii. Pracoval ako právnik v Anglicku aj v južnej Afrike. Gándhí videl, že mnohí černosi v južnej Afrike sú chudobní a bieli sa k nim zle správajú. Organizoval protestné akcie. Za boj proti rasovej nespravodlivosti bol väznený. V roku 1930 začal Gándhí protestovať kvôli dani zo soli. Vybral sa na 322 kilometrový pochod k moru, kde chcel ťažiť soľ. Gándhí vošiel do mora, zdvihol za hrsť soli a povedal: „Chcem sympatie sveta v tomto boji Práva proti Moci“. O mesiac neskôr ho zatkli desaťtisíce ľudí uväznili tiež. Gándhi a obyvatelia Indie roky protestovali, kým britská vláda konečne odišla a India získala nezávislosť.

1.9 Otroctvo v minulosti a dnes
Podľa rímskeho práva bol otrok ten, ktorého niekto vlastní, nemá žiadne práva a môže byť využitý na čokoľvek a akokoľvek, podľa priania majiteľa.
V starovekom biblickom Východe mal otrok rôzne práva, mohol aj niečo vlastniť, aj iných otrokov.
Otroci sa získavali: zajatím, kúpou, narodením, náhradou, za neplatenie dlhov, predajom seba samého, unesením.
V starom zákone židovskí otroci boli prepustení každý siedmy rok a povinnosť vykupovať ich mali všetky židovské obce.

1.10 Otroctvo v súčasnosti
Aj keď otroctvo je zakázané, stále existuje. V dnešnom svete je 27 miliónov otrokov. Sem nie sú zahrnutí ľudia, ktorí majú malú mzdu a pracujú v zlých podmienkach. Patria sem ľudia, ktorí pracujú zadarmo pod hrozbou násilia, smrti. Nemôžu odísť. Požičiavajú si peniaze od úžerníkov a tí ich nútia pracovať. Sú to nútené práce, obchodovanie s ľuďmi kvôli orgánom, sexu. Niektorí sú unesení a predaní, nútení k sobášom. Ďalší podviedli a nasľubovali dobré zamestnanie či vzdelanie a dostali sa do situácie, z ktorej sa nedá odísť. Otroci sú hlavne tam, kde ľudia trpia hladom a biedou. Sú to nielen muži a ženy, ale aj deti. Len do USA je predaných ročne okolo 14 tisíc otrokov. Priemerná cena otroka je okolo 90 dolárov. Žijú v neľudských podmienkach, mnohokrát sú týraní, väznení, vydieraní. V niektorých krajinách sú dokonca podplácaní miestni funkcionári, aby si túto prácu nevšímali, prípadne ju podporujú. Medzinárodná organizácia práce (ILO) v roku 2002 uviedla svetový deň proti detskej práci. Chcela upozorniť na veľký počet detí, ktoré pracujú v mnohých krajinách a chce proti tomu bojovať, aby chránila ich práva. Valné zhromaždenie OSN vyhlásilo 2. december za Deň zrušenia otroctva.
Otrokmi sa ľudia nestávajú len násilím, ale niekedy aj sami zo seba robia otrokov. Tak, ako boli v minulosti otroci závislí na svojich pánoch, tak aj dnes je človek závislý na mnohých veciach – na alkohole, drogách, hrách, automatoch, sexe, internete…

2. Sloboda a rozhodnutia
Boh, keď stvoril človeka, dal mu rozum a slobodnú vôľu. Pripravil pre neho raj a povedal, že môže jesť zo všetkých stromov okrem jedného. Lenže prišiel diabol a začal ho pokúšať. Človek si mohol vybrať medzi dvoma možnosťami – poslúchnuť Boha alebo diabla. Človek stratil milosti, ktoré nám dal nebeský Otec. Ale Ježiš Kristus svojou smrťou na kríži nám získal všetky milosti späť. On nás vykúpil a dal nám znova šancu byť spasení, ale záleží od nás, či tú šancu využijeme. Boh nám dáva veľký dar, a tým sú jeho milosti. Milosť pomáhajúcu a posväcujúcu, ktoré nám pomáhajú v boji proti hriechu.
V milosti pomáhajúcej nám Pán dáva silu, ktorá nám pomáha konať dobré skutky. Je to vlastne účinkovanie a pôsobenie Ducha Svätého v nás.
Pomáhajúca milosť nám osvecuje rozum, aby sme poznali dobro. Posilňuje vôľu, aby sme konali dobro a vyhýbali sa zlému. Pohýna srdce a zapaľuje ho láskou, aby sme Boha milovali a báli sa ho uraziť.
Milosť posväcujúcu dostávame pri krste a po dobre vykonanej spovedi. Očisťuje našu dušu od smrteľných hriechov a človek nadobúda priateľstvo s Bohom. Túto milosť strácame, keď spáchame ťažký hriech.

3.2 Kto za to môže?
(KKKC 1868) Zodpovednosť nesieme aj za hriechy spáchané inými, keď pri nich spolupracujeme, a to:
- Keď na nich máme priamu a dobrovoľnú účasť
- Keď ich nariaďujeme, radíme, chválime alebo schvaľujeme
- Keď ich neoznámime alebo im nezabránime vtedy, keď sme povinní to urobiť
- Keď chránime tých, čo páchajú zlo

Tak hriech robí z ľudí spoluvinníkov a spôsobuje, že medzi nimi vládne žiadostivosť, násilie a nespravodlivosť. Navádzajú svoje obete, aby aj ony páchali zlo. V analogickom zmysle vytvárajú „sociálny hriech.“

Svätý Otec Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Zmierenie a pokánie venuje pojmu „sociálny hriech“ celý 16. článok. Hovorí: „Nijaký hriech sa netýka výlučne len toho, kto sa ho dopúšťa, ale odráža sa aj na ostatných. Jeho následky zasahujú aj spoločnosť. Človek, ktorý koná hriech, môže byť podmienený okolnosťami, nátlakom, alebo môže byť k nemu donútený, môže byť obeťou rôznych tendencií, zaťažení alebo návykov, spojených s jeho spoločenským postavením. Každý hriech môže byť sociálny, ak svojou povahou a zameraním je namierený proti dobru druhých ľudí.“
Boh chce vo svete spravodlivosť, slobodu a pokoj medzi jednotlivcami, ako aj medzi skupinami a národmi. Preto triedny boj, nech je už zaň ktokoľvek zodpovedný, alebo dokonca robí z neho systém, je sociálnym zlom. Úlohou kresťanov je zmierňovať utrpenie vo svete. Lenže utrpenie tu bude vždy. Vo viere môžeme prijímať vlastné utrpenie a mať spoluúčasť na utrpení druhých. Takto sa ľudské utrpenie zjednocuje s Kristovou spásonosnou láskou a stáva sa tak súčasťou božskej sily, ktorá premieňa svet na lepší. (Youcat 102)

4.2 Hlavné učenie svetových náboženstiev
Základné členenie náboženstiev:
- Monoteistické – viera v jedného Boha (židia, kresťania, moslimovia)
- Polyteistické – viera v mnohých bohov (hinduizmus, budhizmus, konfucionizmus, šintoizmus)
- Animisti – veria, že prírodu vytvárajú nespočetní neviditeľní duchovia

Kresťanstvo:
Vznik: 1. stor. n. l.
Zakladateľ: Ježiš Kristus – druhá božská osoba
Posvätná kniha: Biblia – Starý a Nový zákon
Miesto zhromaždenia: chrám
Posvätný deň: nedeľa a sviatky Ježiša Krista, Panny Márie a svätých
Boh: jeden Boh v troch božských osobách
Symbol: kríž, ryba
Vyznávač: kresťan
Posvätné a pútnické miesto: Svätá zem, Rím…
Autorita: rímsky pápež, biskup, kňaz
Patria sem: Katolícka cirkev (rímskokatolíci, gréckokatolíci a katolíci ďalších obradov), pravoslávna cirkev, protestanské cirkvi

Islam:
Vznik: v prvej polovici 7. st. n. l.
Zakladateľ: Mohamed
Posvätná kniha: Korán
Miesto zhromaždenia: mešita
Posvätný deň: piatok
Boh: jeden Boh v jednej osobe (Alah)
Symbol: polmesiac a hviezda
Vyznávač: moslim, mohamedán
Posvätné a pútnické miesto: Mekka
Autorita: imám (duchovný vodca, vedie modlitbu)

Judaizmus:
Vznik: začiatok 3. tisícročia p. n. l.
Zakladateľ: Abrahám
Posvätná kniha: Biblia –Tóra ( Pentateuch – 5 kníh Mojžišových) a Talmud
Miesto zhromaždenia: synagóga
Posvätný deň: sobota (šabat)
Boh: Jahve
Symbol: šesťcípa Dávidova hviezda
Vyznávač: žid
Posvätné a pútnické miesto: Jeruzalem – Múr nárekov ( zvyšok niekdajšieho opevnenia okolo jeruzalemského chrámu)
Autorita: rabín (židovský učiteľ)

Budhizmus:
Vznik: 5 stor. pr. K. v Indii
Zakladateľ: Budha
Posvätná kniha: Tripitaka
Miesto zhromaždenia: pagoda
Posvätný deň: narodenie Budhu a jeho smrť
Boh: Náboženstvo bez boha. Budha nie je boh, ale osvietený človek.
Symbol: dharma
Vyznávač: budhista
Posvätné a pútnické miesto: Bodh Gaya (v Indii)
Autorita: dalajláma (duchovný a politický vodca)

Hinduizmus:
Vznik: v Indii pred viac ako 4000 rokmi
Zakladateľ: nemá zakladateľa
Posvätná kniha: védy
Miesto zhromaždenia: mandir
Posvätný deň: viac ako 400 sviatkov
Božstvá: Brahma, Višna a Šiva (niektorí ich uznávajú za hlavné božstvá, ale majú až 2 milióny božstiev)
Symbol: Óm (výdych boha)
Vyznávač: hinduista
Posvätné a pútnické miesto: rieka Ganga
Autorita: guru (duchovný učiteľ)

Ježiš založil jednu Cirkev, ale i napriek tomu sa vytvorilo mnoho cirkví. Snaha o jednotu medzi všetkými ľuďmi sa nazýva ekumenizmus. Po 1. svetovej vojne Paul Wattson zaviedol týždeň modlitieb za zjednotenie kresťanov. V roku 1960 pápež Ján XXIII. zriadil osobitný sekretariát pre zjednotenie kresťanov a zvolal 2. vatikánsky koncil. Dal pevné a konkrétne základy ekumenizmu. V roku 1964 sa Pavol VI. stretol v Jeruzaleme s carihradským patriarchom Atenagorom I.
Pápež Ján Pavol II. sa od začiatku svojho pontifikátu zaoberal ekumenizmom. Uskutočnil veľa významných ekumenických ciest. Pápeži Benedikt XVI. a František pokračujú v začatom diele a tiež sa snažia o zjednotenie Cirkvi.

4.4 Svätiť sviatočné dni
Sviatky svetových náboženstiev:

Judaizmus: šabat, Pesach (Veľká noc), Šavuot, Chanuka, Roš Hašana (Nový rok), Jóm Kippúr(Deň zmierenia. V tento sviatok je prísny pôst), Sukot, Simchat Tóra, Purím

Budhizmus: Deň vaišakha, Bon macuri, Príchod nového roku, Asalha

Hinduizmus: Pongal, Šivarátrí (pôst), Holí (oslava nového roka), Ganešu, Divali, Navratrí

Islam: Eid Al Fitr, Eid Al Adha, Leital Al Kard, Leital Al Miradž, Mawlit Al Nabi, Ras Al Sana, Deň Hidžry

Kresťanstvo: Nedeľa je stredobodom kresťanského života, pretože v nedeľu slávime zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Tak sa každá nedeľa stáva malou oslavou Veľkej noci (Paschy). Nielen nedeľa je pre nás sviatočným dňom, ale aj dni, kedy si pripomíname udalosti zo života Ježiša, Panny Márie a svätých. Medzi najväčšie kresťanské sviatky patrí Veľká noc (Pascha), a Vianoce (Narodenie Ježiša Krista), u gréckokatolíkov aj Bohozjavenie (6.1.)

Máme sviatky:
Pohyblivé – nemajú stabilný termín, závisia od Veľkej noci (Paschy)
Nepohyblivé – majú stály dátum

Pascha (Veľká noc)
Je najväčším sviatkom kresťanov. V nedeľu Paschy sa vo východných cirkvách požehnávajú paschálne pokrmy; na niektorých miestach sa touto praxou inšpirovali aj cirkvi západné. Obdobie Paschy (Veľkej noci) vo východnom obrade je do stredy pred Nanebovstúpením Pána a trvá 40 dní a počas tohto obdobia sa spieva slávnostný hymnus: „Kristus slávne vstal z mŕtvych“ („Christos voskrese“). V západnom obrade obdobie Veľkej noci (Paschy) je do Zoslania Svätého Ducha, trvá 50 dní. Slávnostný hymnus počas týchto dní je „Aleluja“.

Narodenie Ježiša Krista (Vianoce)
Tento sviatok slávime 25. decembra – aj rímskokatolíci aj gréckokatolíci. Deň pred sviatkom majú gréckokatolíci zdržanlivosť od mäsa a pôst (raz za deň sa najesť dosýta a dvakrát menšie občerstvenie) a večer je „štedrá večera“. Vo východnom obrade sa slávi tento sviatok do 31. 12. a v západnom obrade sa slávi oktávu (8 dní). K tomuto sviatku sa viaže sviatok Bohozjavenie (Krst Ježiša Krista v Jordáne).

Bohozjavenie (Krst Ježiša Krista v Jordáne)
Prvé štyri storočia slávili kresťania sviatok Narodenia Pána so sviatkom Bohozjavenia 6. januára. Až neskôr sa aj na Východe začali sláviť tieto sviatky oddelene. V predvečer sviatku alebo na tento sviatok sa posväcuje „jordánska voda“. Vo východnom obrade je 5. 1. zdržanlivosť od mäsa a pôst. A večer sa jedia také isté jedlá, ako pred sviatkom Narodenia Ježiša Krista. V západnom obrade sa sviatok Krst Pána (Troch kráľov) slávi v prvú nedeľu po 6. januári.

Zosnutie Presvätej Bohorodičky (Nanebovzatie Panny Márie)
Pamiatku smrti Presvätej Bohorodičky vo Východnej cirkvi nazývame „Zosnutie“ (Nanebovzatie Panny Márie), lebo jej telo po smrti neprešlo rozkladom, ale súčasne s dušou bolo vzaté do neba. Tento sviatok patrí k najstarším mariánskym sviatkom. Slávime ho 15. augusta. Na tento sviatok sa vo východnom obrade svätia liečivé byliny alebo kvety.

Liturgický rok sa začína:
u rímskokatolíkov – 1. adventnou nedeľou
u gréckokatolíkov – 1. septembra

Pôstne dni u rímskokatolíkov:
- Popolcová streda
- Veľký piatok
- Kántrové dni (jarné, letné, jesenné, zimné)

Pôstne dni u gréckokatolíkov:
- Pondelok po Syropôstnej nedeli (Začiatok Štyridsiatnice)
- Veľký piatok
- Predvečer Narodenia Pána
- Predvečer Bohozjavenia

5.2 Hierarchia – rozdelenie služieb
Hierarchia Cirkvi
1. pápež
2. kardinál
3. patriarcha
4. metropolita
5. arcibiskup
6. biskup
7. kňaz
8. diakon

Odev pápeža
Po zvolení sa pápež oblieka do rúcha v Sixtínskej kaplnke – v sále sĺz. Oblieka si bielu reverendu, ktorá symbolizuje nevinnosť a milosrdnú lásku. Je farbou svetla a obrazom Krista, ktorý je svetlom sveta. Má 33 gombíkov, čo symbolizuje 33 Kristových rokov. Opáše sa bielym pásom nazývaným cingulum. Na ramenách si dáva červenú mozzettu a obúva si červené topánky. Na hlavu si dá solideo (pileolus či zucchetto),bielu čiapočku.

Územná hierarchia Cirkvi
1. patriarcha, metropolita – Provincia (cirkev sui iuris)
2. arcibiskup – arcidiecéza (archieparchia)
3. biskup – Diecéza (eparchia)
4. dekan (protopresbyter) – Dekanát (protopresbyteriát)
5. kňaz + kaplán – farnosť, filiálka

5.3 Blahoslaven­stvá (Blaženstvá) – nádej v beznádeji
„Blahoslavení (Blažení) chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení (Blažení) plačúci, lebo oni budú potešení.
Blahoslavení (Blažení) tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
Blahoslavení (Blažení) lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
Blahoslavení (Blažení) milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.
Blahoslavení (Blažení) čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
Blahoslavení (Blažení), tí čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.
Blahoslavení (Blažení) prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
Blahoslavení (Blažení) ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť;
Radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“.
(Mt 5, 3 – 12)

Použitá literatúra pre pracovný zošit náboženstva pre 7. ročník základných škôl
Kniha super aktivity na vyučovaciu hodinu s. 86
Kniha: super aktivity na vyučovaciu hodinu s.66
Sväté písmo
Liturgika II., Mgr. Vojtech Boháč, Prešov 1994, Spolok Petra Pavla Gojdiča, ISBN 80–7097–294–7, s. 116 – 119.